Sedím pri zapadajúcom slnku, na medzi v našom poľovnom revíri, spoločnosť mi robí môj najlepší lovecký parťák a kamarát so štyrmi nohami daxelkopov Falco. Pri tejto príjemnej letnej postriežke s večerným chladným vánkom opierajúcim sa do mojej tváre, som sa rozhodol s Vami podeliť o jeden z mojich najnapínavejších  poľovných zážitkov. Dlho sediaci na deke, hľadiac do čerstvo porytej lúky od diviakov som premýšľal, ako tento lov nazvať. Zlatý muflón alebo zlatý baran? Nakoniec vyhral názov, ktorý odzrkadľuje atmosféru lovu z 17.11.2021 najlepšie – „Náročný lov“. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že pre mňa nemá hodnotu trofej, ale zážitok z lovu. Hlavne bratia Česi sa mi smejú, keď im tvrdím, že radšej ulovím diviača na rannom pirši so psíkom po boku, ako zlatého jeleňa niekde z posedu na vnadisku. Aj tento spôsob lovu bohužiaľ praktizujú niektorí „novodobí poľovníci“.

Aj keď sa mi  tohto muflóna podarilo uloviť v roku 2021, príbeh o muflónovi pre mňa začína asi 20 rokov dozadu. Ako mnohým z nás, aj mne odmalička vštepoval lásku a úctu k prírode môj otec, ktorý bol tiež poľovník. Vďaka nemu som sa už ako dieťa mohol dostať do lesných častí našej peknej prírody, kde deti v mojom veku samé určite nechodili. Dodnes sú pre mňa akousi mantrou jeho 3 náučné vety, ktoré mi pri každej návšteve lesa opakoval a za ktoré som mu vďačný.

1. Poľovačka – čertova hračka.
2. Noc má svoju moc.
3. Poľuj tak, aby si prírode neuškodil.

Zhruba v období, keď som ešte dral lavice základnej školy, sa v našom revíri začali objavovať prvé jedince muflónej zveri. Keďže som bol ešte len „ľudské mláďa“ a na právo navštevovať les s flintičkou na pleci mi ešte pár rôčkov chýbalo, moja poľovnícka výbava obsahovala len ďalekohľad a videokameru. Natočiť srnčiu, jeleniu či diviačiu zver, nebol až taký problém. Naďabiť však na muflóniu zver tak, aby o mne nevedela, kľudne sa ďalej pásla a mohol som urobiť pekné videozábery, bol koktejl šťastia + náhody a môjho, nazvime to „loveckého umu začiatočníka“. Niet preto divu, že z takéhoto zážitku som sa ako dieťa tešil viac, než z darčekov pod vianočným stromčekom. Muflónia zver sa u nás vždy zdržiavala vysoko v hrebeňoch kopcov lesov. Keď do toho pripočítame výborný zrak a ostražitosť muflónej zveri, dostať sa k nej bola takmer nesplniteľná misia. Vďaka tomu si u mňa od tých čias získala obdiv, úctu a zároveň aj túžbu si raz u nás na túto nepôvodnú  zver v slovenských lesoch zapoľovať.

Poľovný lístok som získal počas štúdia na Strednej odbornej škole lesníckej v Banskej Štiavnici. Následne som sa stal členom PZ „Päť vrchov“ Dobrá Niva a počas štúdia na VŠ som sa začal naplno venovať prírode a poľovníctvu.

Počas tých 10 rokov sa mi podarilo, tak, ako som si to v detstve vysníval, stretnúť sa v našom revíri s muflónmi, no ako mladému členovi mi v povolenke na lov zveri chýbalo napísané „muflón II – III v.t.“ Určite to poznáte mnohí, ktorí čítate tieto riadky. Srdce bije, flinta v pleci, prsť na spúšti, ale… poistka ostáva zaistená a vy v duchu nadávate na výbor a hovoríte si: „veď tu aj tak do tých kopcov tí starí poľovníci nepôjdu“. Našťastie som bol v týchto situáciách vždy zdržanlivý a udržal si tak „čisté konto“ pred členmi PZ. Až prišiel rok 2020 ktorý som strávil pracovne v zahraničí. Keď som sa v decembri 2020 vrátil konečne domov, náš poľovný hospodár mi na jednej z poľovačiek pri poháriku jablkovice na zohriatie oznámil, že na rok dostanem na povolenke aj muflóna II a III v.t.. Neviem, či sa mi v tej chvíli oči zablysli od tej fajnej 52-ky alebo od radosti, že som sa predsa len dočkal. Hneď na nový rok som vyniesol soľ ku solisku o ktoré sa starám, respektíve, som úlohu ho pravidelne dopĺňať, zdedil po otcovi. Dôvod bol prostý. Úslnný bok pod hrebeňom a fajná soľ priťahovali muflóny ale aj jelene, ktoré ho pravidelne navštevovali. Keďže bolo  obdobie pred zhadzovaním jelenieho parožia, tešil som sa z každej návštevy našich parohatých kráľov hôr. No ešte viac som sa tešil z návštev 6 člennej partie muflónov vo veku od 3 do 6 až 7 rokov. A vtedy to začalo. Každý deň som netrpezlivo čakal na nové fotky z fotopasce, podobne,  ako istá menšina spoluobčanov na rodinné prídavky. Tieto vznešené rohaté zvery chodili ku solisku do leta celkom pravidelne. No už v júli zo 6 kusov ostalo len 5. Ten najväčší zmizol. V lete som už fotopascu stiahol a nechal tak tejto lokalite a muflónom kľud. Povedal som si,  že si počkám do jesene, keď budú v zimnej srsti, aby som si prípadnú trofej úlovku muflóna dal aj preparovať. September a október som bol pracovne vyťažený a takmer stále bez možnosti poľovania, takže som len rátal dni do začiatku muflónej ruje.

Podľa kalendára vychádzal sviatok 17. novembra na stredu. Bolo rozhodnuté, pondelok a utorok beriem dovolenku, plus streda, to mám 3 dni ktoré obetujem lovu na môjho vytúženého muflóna. Lokalita revíru bola jasná, moje milované „Tri vrchy“. Túto časť revíru som často navštevoval s otcom a asi aj preto som si ju tak neskutočne obľúbil. Mám to tam rád aj z dôvodu, že lokalita disponuje ťažkým terénom, kde je lov síce náročný, ale za to krajší a aj zver tam má väčší kľud. Z mojich vedomostí o danej lokalite už viem kde, v aký čas a za akého počasia si sadnúť, piršovať, alebo kedy je úplne zbytočné tam ísť loviť. Predpoveď bola dobrá – jasné slnečné dni s vetrom od východu. Pre mňa ideálne. Jediný problém bolo čerstvo napadané suché lístie, ktoré zveri v predstihu oznamovalo príchod nebezpečenstva v podobe dvojnohého tvora s kusom železa na pleci. Ani to ma však neodradilo od štýlu lovu „na pirši“. Vedel som, že to bude aspoň viac „vyrovnaná hra“ kde strelná zbraň a moja šikovnosť súperia s omnoho lepšími zmyslami lesnej zveri.

Pondelok – deň prvý

Je pondelok ráno. Ešte za tmy pijem doma kávu a vyrážam z domu. Auto odstavujem pri poľovnej chate a zahajujem 40 minútový výstup proti nosu do hrebeňa, kde sa ocitám s prvými lúčami slnka a napínam svoje sluchové zmysli. Takto sedím asi pol hodinu. Sám pre seba si poviem „nie, to lístie nevadí“ a posuniem sa po hrebeni, ktorý tvorí pomyselnú hranicu so susedným revírom ďalej. Ani nie po 5 minútach chôdze mi padne zrak na siluetu niečoho, čo vyzerá ako baran. No som lenivý to skontrolovať ďalekohľadom, hovorím si „to bude len starý dubový peň medzi vývratmi“ a opatrne kráčam ďalej. Čím sa však viac približujem, tým sa mi to viac podobá na barana a vo chvíli, kedy ten „peň“ otočil hlavu, mi došlo, že je to ozaj baran. Na založenie flinty do pleca a zamierenie už však nie je čas, odskakuje ku susedom a ja si v duchu nadávam do rôznych prídavných mien. Nič to, učíme sa na vlastných chybách a ja sa utešujem výhovorkou, že stál na horizonte a aj tak by som na neho nemohol strieľať. Posúvam sa ďalej popod hrebeň do miest, kde som v lete vybudoval ďalšie solisko a kontrolujem ho. Od leta sa ho už zver naučila pravidelne navštevovať, čo mi robí radosť. Len čo som si pri solisku trošku vydýchol, pokračujem strmím bokom ďalej. Nech je moja snaha o bezhlučný pohyb akákoľvek veľká, predsa len suché lístie dáva o mojom pohybe vedieť dvom muflónom, ktoré následne odbiehajú do hrebeňa. Stíham strhnúť svoju flintičku  a už ich sledujem cez puškohľad. Ani keby čítali moje túžobné myšlienky, pod hrebeňom vo vzdialenosti 80 metrov zastavujú. Rýchle prečítanie – muflóny vo veku 3 – 4 roky. Sled myšlienok – strieľať či nestrieľať, mám pred sebou ešte 2 dni. Padá rozhodnutie – dnes nie. „Bežte krásavci,“ hovorím si v duchu. Barany prejdú už krokom cez hrebeň ku susedom a ja ticho stojím opierajúc bradu o streleckú palicu a teším sa už len z pekného stretnutia hneď v prvý deň. Slnko sa už opiera do svahu, je krásny teplý jesenný deň. Rozhodnem sa aj napriek pokročilej rannej hodine pokračovať v love. Viem predsa, že rohaté potvory si práve v takýto čas radi vyhrievajú svoje rúno na slnných svahoch kopcov. Po polhodine chôdze sa dostávam na svoje najobľúbenejšie miesto v revíri, do „Kotlíka“. Sadám si ku jednému z vývratov a ako vždy, keď sa tu ocitnem, vychutnávam si pokoj v tejto odľahlej časti nášho chotára a som vďačný za daný okamih. Z rozjímania ma vytrhne šuchot lístia a zameriam svoj zrak do miest, odkiaľ známy zvuk prichádza. Neverím vlastným očiam, do 20 kusov muflónej samičej zveri a s nimi veľký baran 230b +, no už mimo rozumnej streleckej vzdialenosti. „Tak tu si, ten najsilnejší z pôvodnej 6-člennej  partie baranov,“ pomyslel som si. Potom mi to došlo. Najsilnejší baran si vydobyl právo na všetky svoje ovečky, ktoré si stráži, zatiaľ čo zvyšné 4 barany sa túlajú a hľadajú, či im ešte predsa len nejakú ovečku nenechal. 12 hodín, čas obeda, idem na dolinu a domov. Večer loviť nejdem, vymýšľam taktiku na ďalšie ráno.

Utorok – deň druhý

Opäť ranná káva, raňajky a príchod do doliny ešte za tmy. Vietor fúka opačne ako včera, takže ranný pirš začnem po hrebeni zo severnej strany smerom na juh. Už len 40 minút náročného výšľapu do hrebeňa pri čelovke , kde následne čakám na denné svetlo a v predstavách mám stretnutie so silným baranom z predchádzajúceho dňa. Bohužiaľ, ostáva to len pri predstavách. Okrem líšky, ktorá ma prišla skontrolovať, nič pri svitaní neprišlo. Ruksak na chrbát, flinta na plece, strelecká palica do ruky a poďme pomaly po hrebeni dole. Zruba po 40 minútach chôdze som sa dostal ku rúbani, ktorú z jednej strany lemuje starý bukový porast a z druhej bukový les v prebierkovom veku. Zrazu ma upútal pohyb vrcholcov mladých bučkov v rúbani. Pre malú vzdialenosť volím rovno puškohľad namiesto ďalekohľadu, a to z dôvodu, aby som neskôr nerobil pohyb navyše a nezradil tak zver. V puškohľade sa mi po chvíli odhalil asi 3-ročný baran. Bol to ten najmenší a najmladší zo starej známej partie. Držal som kríž na začiatku bielej škvrny na jeho srsti. No vnútorný hlas mi šepkal: „Nestrieľaj, nie je to ten správny okamih, nie je to ON.“ Počul som, že pod ním ešte nejaká zver je, no nebolo možné sa už nikam pohnúť, keďže baran bol odo mňa ani nie na 20 metrov. Dlho som čakal či vypasú hore, ale oni mali iné plány. Ostatná zver aj s mladým baranom zmizli niekam smerom na dolinu. V ten deň som už nič iné nestretol.

Streda  – deň tretí – deň D

V toto ráno bola moja činnosť identická ako tie predchádzajúce dva dni, no predsa niečím iná. Už doma som začal pociťovať „poľovnícku triašku“, akú pociťujeme my poľovníci v okamihu, keď začujeme približujúcu sa zver. Nejaký šiesty zmysel mi našepkával, že dnes sa to už podarí. A mal pravdu. Zo znalostí získaných z predchádzajúcich dvoch dní som vedel, že muflóny pravdepodobne strávia noc u susedov ale spolu so slnečnými lúčmi sa v neskorších ranných hodinách prehodia cez hrebeň ku nám. Taktika jasná, bukovým mladým lesom – takzvanou „žrďkovinou, sa potichu vytiahnem na hrebeň a budem čakať, či prídu alebo nie. Keďže oba predchádzajúce dni som v tých miestach barany stretol, šanca bola pomerne veľká. Na hrebeň  som sa po linke dostal až za svetla. Vedel som, že mám čas, že prvé lúče vychádzajúce slnka si muflóny užijú u susedov a k nám prejdú až okolo deviatej. Len čo som sa dostal na hrebeň, som od susedov na suchom lístí začul pohyb zveri, ktorý sa pomaly približoval. Čo teraz, moja poloha je úplne n … nie dobrá. Smerom do nášho chotára sa mi strieľať nedá, všade je to na horizont. Nič, vyzúvam si kanady, veď je sucho. V ponožkách, s flintou v jednej ruke a streleckou palicou v druhej, sa posúvam asi 70 metrov na miesto, kde predpokladám že zver, ktorej kroky počujem, bude prechádzať cez hrebeň do nášho revíru. Zaujímam pozíciu za väčším balvanom a sledujem linku vedúcu hrebeňom. Po ľavej ruke – u susedov, sa pasú tri barany a asi 50 metrov od nich pod hrebeňom ešte jeden muflón. „Sláva,“ hovorím si, „už len vydržať  a dúfať, že dodržia svoj pravidelný prechod do bukovej žrďkoviny.“ Minúty sa vlečú ako hodiny. Maskovanie mám dobré, nerobím žiadny zbytočný pohyb, aby som sa náhodou neprezradil.  Ďalekohľadom sledujem raz skupinku troch baranov, hneď na to samého barana. Som rozhodnutý, samostatne stojaci baran má zo všetkých najkratšie tuľajky. Keďže vekovo som ich všetkých tipoval na 4 – 5 rokov, chcel som uloviť takého, pri ktorom bude šanca, že bude „chovný“, čo najmenšia. Vzdialenosť medzi mnou a vybraným baranom bola priam ideálna – 60 metrov. Len čo z toho, keď je stále u susedov.  Hovorím si: „Nebuď pahltný a nerob kraviny!“ Čakám teda ďalej. Diana a Sv. Hubert mali dnes nado mnou zľutovanie. Muflón sa pomaly podáva do hrebeňa. To už ho ale sledujem cez puškový ďalekohľad a doslova ho zameriavacím krížom šikujem „do nášho“. Vravím si: „Dobre je, nechám ho vojsť do žrďkoviny, nech sa po rane pustí dole na dolinu a nie späť do strmého svahu ku susedom. Baran prechádza linkou, vchádza do žrďkoviny a asi 12 metrov pod hrebeňom zastavuje. V tom momente už ťahám spúšť. Baranovi sa podlomia predné behy, no vzápätí  vyskakuje, dopadá na všetky štyri, otočka o 180° a hybaj naspäť. Neviem či to bol jeho inštinkt, alebo cítil smrteľnú bolesť a hľadal pomoc u svojich troch priateľov, ktorých zanechal na druhej strane kopca. Našťastie, po niekoľkých metroch, ktoré prekonal plným šprintom dole kopcom, mu dochádza energia a hlavou naráža do jedného z kameňov. Až vtedy to príde. Triaška, ako keď sa posadíte na starú pračku. V duchu si nadávam, že som ho nenechal zájsť ďalej, alebo že som mu mal zadržať na lopatku. Ale… Treba  riešiť vzniknutú situáciu. Využívam výdobytky modernej doby, mobilný telefón. Volám poľovnému hospodárovi zo susedného združenia. Na druhej strane sa mi ozve správny chlap a dobrý kamarát Slavo J. Oznamujem mu, že som v „Troch vrchoch“ strieľal na muflóna, ale zabehol mi ku nim. Úprimné „Lovu zdar!“ na začiatok ma od neho potešilo a ďalej ma posiela, že si ho mám ísť zobrať a poslať mu fotku. Padá mi kameň zo srdca. Vraciam sa späť po kanady a ruksak, áno, celý čas som bol vyzutý. Následne schádzam za mojim muflónom. Radosť z úlovku je mierne znížená, keď vidím, že od nárazu hlavou do kameňa a pravdepodobne aj súbojov s inými muflónmi, má poškodenú kožu na lebke. Tak, preparovať sa nebude. Ak som si dovtedy myslel, že muflón je malé zviera, už si to nemyslím. Vyniesť na ramenách nevyvrhnutého muflóna strmím kopcom mi veru dalo zabrať. Konečne sa tie hodiny tréningov v telocvični niekde zúročili. S muflónom a všetkou svojou loveckou výbavou sa napokon ocitám v bukovej žrďkovine, kde si už plnými dúškami vychutnávam tento výnimočný moment. Sedím pri ňom, hladkám ho po bielom sedle a do očí sa mi tlačia slzy.  Som šťastný ale predsa mi je smutno. Smutno preto, že už je koniec napínavému lovu, smutno, pretože som vzal život krásneho zvieraťa a napokon aj preto, že tento okamih spolu so mnou neprežíva môj otec. Ten, vďaka ktorému som poľovník ktorý zver loví, ale v prvom rade si prírodu váži a chráni. Po hodnej chvíli volám kolegom poľovníkom, že dnes to už vyšlo a vraciam sa s baranom. Nasleduje príprava prírodného „fotoateliéru“. Rôzne uhly fotiek, polohy, selfie. Až potom upínam barana o remeň a ťahám na dolinu, kde ho konečné vyvrhujem, nakladám na svoju L200-večku a víťazne sa vraciam späť do dediny.

Krásny, napínavý a náročný lov, na ktorý budem pamätať do smrti, mi bude pripomínať trofej muflóna, ktorému hodnotiteľská komisia na celoštátnej výstave v Nitre v roku 2022 udelila zlatú medailu s 209,65 b. CIC.

Tento príbeh venujem môjmu otcovi, ktorému vďačím za všetko čo ma naučil za ten krátky čas, ktorý sme spolu prežili a dúfam, že jedného dňa pôjdeme opäť poľovať spolu, ale už „TAM HORE“.

Lovu ZDAR priatelia.