Položím vám otázku.

Keď vstanete pomaly ešte v noci, aby ste sa museli skoro hodinu štverať proti nosu do kopca, po tme, pri červenom svetle čelovky, do vybranej lokality pre ranný lov. A po dvoch hodinách čakania pri teplote mínus 6 stupňov, sa vám na hrebeni zjaví päť jeleňov. Vzdialenosť je na streľbu priveľká, jelene sa rozhodnú, že sa im na hrebeni páči a je to pre nich azda bezpečnejšie miesto. Veď majú z tohto miesta parádny výhľad na obidve strany kopca a dobre vedia, že silne zamrznuté bukové lístie s ľadovým popraškom snehu odhalí azda pohyb každého živého tvora, ktorý sa ku nim priblíži.

Čo by ste urobili vy? Riskovali výstrel na takúto vzdialenosť? Pobrali sa pomaly domov zmierený z neúspešného lovu? Čakali na mieste a dúfali, že si to tých 5 hrdých parohatých potvor rozmyslí a prídu bližšie?

Priblížim vám, čo som urobil ja. Ale pekne od začiatku.

28. decembra minulého roku sa mi podarilo uloviť krásneho zrelého jeleňa na rannej posliedke neďaleko dediny. Trofej to bola priam nádherná a aj lov bol napínavý až do samého záveru. No predsa tomu niečo chýbalo. Chýbali tomu kopce, les, hory. Milujem ranný lov pri ktorom vítam deň z hrebeňa kopcov v našom chotári, a to predovšetkým počas jesenných a zimných rán. Mnoho krát to nie je lovecký pud, čo ma vyženie z teplej postele do tmavého mrazivého rána, ale práve predstava, ako si vychutnávam teplú čerstvo uvarenú kávu, sediac zakuklený v deke pod hrebeňom s výhľadom do starej rúbane, ktorú tu pred viac ako 15 rokmi zanechal za sebou silný vietor. Ráno 30. decembra to bola presne táto predstava, ktorá ma po nepríjemnom budíku pred 5. hodinou ráno donútila vstať z postele. Nuž a ďalšia vec bola plán lovu, s ktorým sme dosť dobre zaostávali – hlavne pri jelenej zveri, na to, že už je koniec poľovníckej sezóny. Okrem jelienčat nám bolo treba ešte uloviť jelene 1., 2. a 4. vekovej triedy. Nuž teda o pol piatej ráno škrabem okná na micine (mitsubishi l200) kým si zohrieva zamrznutý motor. Je to naozaj pekelný stroj, nepozná veru prekážku, ale keď prechádzam po ľade cez zamrznutý potok, mi priznám sa, stíska polky. Nechcel by som veru namiesto poľovačky čakať na robotníkov s LKT, ktorí by ma vytiahli. Ľad našťastie zvláda váhu miciny, predsa len, ona nemala ako pribrať po vianočných sviatkoch, čo sa o mne povedať nedá. Uháňame teda ďalej do kopca, až kým sa nedostaneme na zvážnicu. Tam sa jej prihovorím: „reku dobrý si ty stroj, odviezieš ma skoro všade, čo by som ja bez teba robil“ a potľapkám ju po vŕzgajúcom zamrznutom plaste prístrojovej dosky. To sa už Falco na mňa nedočkavo pozerá z miesta spoluvodiča. Vonku -6 stupňov, beriem ho len na krátku prechádzku okolo auta a prihováram sa aj jemu: „zbytočne dnes pôjdeš kamarát mrznúť so mnou, deku mám len jednu a nemám ja v pláne sa o ňu s tebou tentokrát podeliť.“ Neviem, či mi rozumel a súhlasil s mojim rozhodnutím, alebo mu bola len zima a tušil, že na sedadle spoluvodiča vo vyhriatej micine mu bude lepšie, ale len čo som otvoril dvere, aj bez povelu si sám vyskočil a usalašil sa na sedačke. „Ty si mi teda lovec,“ v duchu sa zasmejem a pýtam sa sám seba, či by aj mne nebolo bývalo predsa len lepšie vo vyhriatej posteli. No ako sa poznám, celý deň by som si vyčítal, že som nevyužil čas pre rannú poľovačku. Ruksak, flinta na plece, palica do ruky a už sa štverám do strmého kamenistého svahu. Už mi veru začína byť aj teplo, a mimo toho mi je aspoň malou útechou pocit, že trošku vypotím to množstvo jedla, ktorému som cez Vianoce nevedel odolať.

Pri červenom svetle čelovky sa dostávam na hrebienok. Pri presune robím v hore taký hluk, že by ma musel počuť aj nahluchlý jeleň z druhého chotára. O to viac som ostal prekvapený, keď v momente, ako som sa dostal na vytipované miesto a termovíziou prehliadol oblasť predo mnou, som zazrel dve čriedy jelenej zveri. Nuž, ale bolo už neskoro, ako sa hovorí „plakať nad rozliatym mliekom.“ Podľa veľkosti zveri v termovízií to boli jelenice s jelienčatami, možno bol medzi nimi aj špicer, ale to sa už nedozviem. Nedali mi  tieto zveri veľa času na pozorovanie. Jedna črieda sa pobrala preč odo mňa smerom do hrebeňa a druhá črieda sa tiež pomaly skryla do bukovej mladiny podo mnou. Priestor v kotlíku tak ostal prázdny a ja som si mohol aspoň pripraviť miesto na sedenie. Teda lepšie povedané, taký svoj pelech – ako keď si pes vyhrabúva miesto na ležanie. No po chvíli som už bol zakutaný v deke, vychutnával si horúci čaj z termosky pri pohľade do doliny, kde sa v tme mihotali svetlá z dediny pomedzi riedku hmlu. Hútal som si, že mám ešte čas, kým bude zaťahovať zver od doliny do mladín za mojim chrbtom. Občas som ešte do rednúcej tmy zamieril termovíziou a skontroloval priestor pred sebou, ale inak som si ešte podriemkával opretý o buka na svojom pelechu. Aj keď bola teplota pod nulou, sedelo sa mi príjemne. Predsa len, vyhrievané vložky v topánkach spravili svoju prácu dobre a zima od nôh mi nebola. O ostatný komfort v tomto zimnom ráne sa postaralo aj kvalitné oblečenie a mnou obľúbené 100% merino spodné oblečenie, ktoré nosím počas celého roku a nedám na neho dopustiť.

Myslel som si, že v tom suchom a zamrznutom lístí budem zver počuť už z ďaleka, a preto som  sa viac venoval driemaniu, ako sledovaniu okolia. Skoro som z tých teplých vyhriatych topánok od prekvapenia a zľaknutia vyskočil, keď som intuitívne otvoril oči a pred sebou, čo by len pažbou by som omráčil, stála líška a uprene sledovala a vetrila, čo za maskovanú potvoru sa ocitlo na jej líščom chodníku. Zľakli sme sa asi obaja, lebo čo i len mnou trhlo, líštička už bola pár skokmi v bezpečí zmladenia a vysokej suchej trávy v rúbani. „Ej, ako si ty ryšavá kmotrička ku mne tak potichu prišla na tomto hlučnom, zamrznutom lístí. Ale dobre že si ma prebrala, prišiel som loviť, spať som mohol aj doma.“

Po nečakanom líščom budíčku, mohlo byť niečo po štvrť na osem, som už uprene sledoval protiľahlý svah a v mysli si predstavoval, ako sa pomedzi bučinu, na jemnej vrstve sniežiku, zjaví jeden jeleň, potom druhý a postupne celá črieda. No ostalo to v tej chvíli iba v mojich predstavách. Ani som len netušil, že za pol hodinu už budem mať zvýšený tep z loveckej horúčky pri pohľade na skutočné jelene v mieste, kde som si ich predstavoval. No v tej chvíli bol les predo mnou ešte prázdny a moje oči nezachytili žiadny podozrivý pohyb. Snažil som sa teda napínať svoje uši, či nezapočujem zvuk prichádzajúcej zveri. Slnko sa už predieralo cez hrebeň, jeho lúče presvitali pomedzi kmene starých bukov a chápadlá slnečných paprskov roztápali námrazu na ich konároch, ktorá už ihneď, aj pri malom závane vetra, padala z výšky na zamrznuté lístie. Tento zvuk ma nenechal kľudným, lebo to vždy znelo, ako by sa ku mne približovala zver. Priznám sa, že mi chvíľu trvalo, kým som na to prišiel – dovtedy som si išiel oči vyočiť, no nikde som nič nevidel. Bolo skoro trištvrte na 8 keď som usúdil, že je čas na rannú kávičku. Rozložil som si teda plynový varič a už aj sa v koťogu pripravovala obľúbená ranná horká pochúťka. Veruže na takomto mieste chutí tá káva vždy lepšie, ako hoc aj v tej najlepšej kaviarni na svete.

Zatiaľ čo som si sŕkal z hrnčeka horký životabudič a ako vždy sa rozplýval nad tým, ako len mám rád tento môj rodný kraj, ani som nepostrehol, že oproti mne – nad rúbaňou v skalnom brale, sa popásajú jelene. Srdce sa mi zrýchlilo, keď som zaregistroval pohyb na protiľahlom svahu a následným skontrolovaním cez termovíziu som skutočne videl v tom mieste veľké svietiace bodky. Pri troške sústredenia sa dalo aj voľným okom rozoznať, že sú tam minimálne tri jelene. Dokopy ich tam bolo 5 kusov. Ďalekohľad som nemal, flintu sa mi do rúk brať nechcelo, predsa si najprv dopijem kávu a na takú vzdialenosť aj tak strieľať ešte nejdem. Veď mám čas a oni prídu bližšie. A veru tak aj bolo. Jeden po druhom sa podávali pomaly dolu a pasúc sa na suchých stonkách pŕhľavy v rúbani, sa ku mne približovali. „To je parádička“ vravím si, „len poďte,“ aj kávu som si stihol vypiť. Už ale je čas si pochystať flintu do palice pred seba, už sú skoro len 300m odo mňa. Pohyb vykonávam maximálne opatrne, veď táto vzdialenosť nie je nič pre okatého jeleňa, aby zbadal akýkoľvek pohyb a nedôverčivo sa pobral nie ku mne, ale odo mňa. Cez puškohľad ich už po jednom dokážem parádne prečítať. Najstarší je 5-6 ročný 10-torák, 3 jelene sú vo veku 2-3 roky – všetko osmoráky a jeden špicer. Síce sú jeho špice dlhšie – určite majú 35cm, no sú napriek tomu tenké, aj ich konce, a ani pučnice nie sú nič moc. Jelene sa pásli v kľude a všetko nasvedčovalo tomu, že mi prídu na dostrel. No čo čert nechcel, z doliny sa ozval zvuk štartovania LKT, chlapi prišli do roboty aj takto medzi sviatkami. To už jelene donútilo spozornieť a zastavili svoj presun do miest, kde som bol pripravený jedného z nich uloviť. No a keď sa ku zvuku motora LKT pridal aj zvuk motorovej píli, to už najstarší z jeleňov nevydržal a zavelil odchod späť odkiaľ prišli. Joj či som bol rozčúlený. V mysli som častoval chlapov na doline rôznymi prídavnými menami, aj keď som vedel, že chudáci prišli len do roboty. Asi im už neostala žiadna dovolenka na čerpanie ako mne.

Jelene boli po pár sekundách rýchleho poklusu opäť tam, kde som ich pred pár minútami zbadal. Ej zle je, ak prejdú cez hrebeň, to už budú u susedov a pôjdu zaľahnúť na denný odpočinok niekde do slnečného boku, vyhrievať si svoj zimný jelení kožuch na slniečku. Vlastne som sa aj čudoval, prečo sa rozhodli dnes ráno radšej zatiahnuť na našu stranu kopca, kde sa teplé slnečné paprsky oprú až poobede, a aj to len na chabú chvíľku. Predsa len vám bude u susedov za hrebeňom lepšie. Určite to vedeli aj oni a myslím, že tam aj mali po vyrušení prácou chlapov na doline namierené, no pribrzdili ich asi semená bukov – bukvice popadané na machu, ktorým boli veľké kamene obrastené. Dva jelene si dokonca aj ľahli a podriemkávali medzi skalami tak ako ja, ešte pred líščím budíkom a šálkou kávy. Vedel som, že čakať na mieste už význam nemá. Jelene ostanú v skalnom brale, odkiaľ majú výborný výhľad na dolinu aj do rúbane, a teda výborný prehľad pred prípadným nebezpečenstvom, prípadne sa pomaly zapasú za hrebeň ku susedom. Nemám čo stratiť, musím sa podať za nimi. Ale ako? Len čo sa pohnem z môjho miesta, môžu zbadať pohyb – predsa len sedím, síce zamaskovaný, ale ničím nekrytý. A keby sa aj dostanem mimo priestor kde dovidia ich výborným zrakom, musím sa ešte na suchom zamrznutom lístí k nim dostať na dostrel. Miesto, kde jelene zostali, si veru vybrali dobre – všetko odtiaľ vidia. Nevadí, musím to skúsiť. Práve takéto okamihy lovu ma predsa najviac bavia. Darmo máme silné strelné zbrane, ktoré prinášajú smrť na veľké vzdialenosti a kvalitnú optiku, ktorá nám priblíži zver, ako keby stála priamo pred nami. Niekedy sú predsa len aj tieto ľudské smrteľné nástroje prikrátke.   Musíme sa vrátiť do čias, keď boli naši predkovia pri love a zabezpečení prežitia svojho druhu odkázaní na primitívne techniky. Ich silnou zbraňou bola ich trpezlivosť, odhodlanie a vytrvalosť, ktorá im priniesla úlovok a tým aj zabezpečenie potravy pre celú rodinu. Kým oni lovili preto, že museli – ak chceli prežiť, my lovíme, lebo chceme – no nie sme odkázaní na mäso ktoré ulovíme. A to je ten rozdiel, prečo toľko poľovníkov už stratilo trpezlivosť, odhodlanie a vytrvalosť, aby boli pri love úspešní. No ja medzi nich nepatrím.

Aj keď sa mi nechce, rozšnurujem si topánku a vyberám nohy z teplých topánok do zimy a nepohodlia. Taktika je jasná, bosý sa zošuchnem asi 5 metrov nižšie, kde ma bude kryť bukové zmladenie. Poza mladinu sa presuniem až ku stácej bukovej hore. Jej okrajom sa budem snažiť dostať na hrebienok tak, aby ma kryli hrubé kmene starých bukov. Prejdem za hrebienok a za ním skrytý pred jelením zrakom, sa dostanem na hlavný hrebeň. A ak to všetko vyjde a jelene budú ešte stále na mieste, budem sa hlavným hrebeňom, ktorý rozdeľuje naše a susedné PZ pomaly približovať ku jeleňom a termovíziou ich pomedzi stromy sledovať. Plán jasný a na prvý pohľad nenáročný. No len do chvíle, kým som chodidlom len v ponožkách nestupil na prvý ostrý kameň vyčnievajúci spod lístia. Len s vypätím všetkých síl a zmyslov som udržal rovnováhu pri ostrej bolesti do chodila a len tak tak že nespadol. Môj postup musel vyzerať ako balet, keď som sa snažil vždy pomaly najprv špičku nohy zasunúť pod chrupkajúce lístie, aby som robil čo najmenej hluku pri každom kroku, a až potom som na nohu preniesol celú hmotnosť svojho tela. Keby ma pri tom niekto sleduje a nepozná zámer môjho labutieho pochodu po skalnatom svahu, iste by si myslel, že som pojedol nejaké halucinogénne huby. Predsa len topánky zviazané šnúrkami, prehodené cez plece, cez druhé plece prevesená flinta, podopierajúc sa pravou rukou o streleckú palicu a v ľavej ruke termovízia, ktorou som si pomáhal a kontroloval jelene. Ja som bol ale sústredený jedine na môj cieľ, uloviť jedného z piatich jeleňov. Nevnímal som ani zamrznuté prsty v mokrých ponožkách, ani bolesť od ostrých kameňov, ktorými bol tento svah doslova posiaty. Každým krokom som sa približoval ku svojmu cieľu a veril, že sa to tento krát podarí (podobný presun na boso som absolvoval v decembri ku čriede jelenej zveri do vzdialenosti asi 60 metrov, no jelenice som už loviť nechcel a jelene, ktoré boli pri nich boli chovné – aj tak to bol vtedy úspech dostať sa k nim tak blízko).

Tento presun aj s obchádzkou za hrebienok nebol dlhší ako 400 metrov, no zabralo mi to skoro pol hodinu. Našťastie jelene boli na svojom mieste. Sledoval som ich už striedavo cez puškohľad a cez termovíziu z hlavného hrebeňa na vzdialenosť viac ako 200m. Dva jelene  – najstarší desatorák a osmorák boli na horizonte a občas sa do seba zakliesnili parohami. Asi si dokazovali kto ma väčší … No a tri jelene sa pásli pod nimi asi 20m v spomínanom skalnom brale. Dva osmoráky pri ktorých nebolo jasne rozoznať, či majú 2 alebo 3 roky. Ak by boli dva, boli by na hrane chovnosti, lebo parožie mali dlhé a rovnako aj vidly na konci ich kmeňov. Rozhodol som sa teda uloviť špicera. Okrem toho, bol aj v tele najmenší a bude sa ľahšie ťahať z tohto odľahlého miestna ku zvážnici. Odhodlal som sa posunúť ešte pár metrov krytý kmeňmi stromov, keď som priskakoval od jedného stromu ku druhému tak, ako to robili dakedy lovci pri poľovačke na tetrova hlucháňa. Ocitám sa na mieste kde mam ako taký výhľad a širšiu medzeru medzi kmeňmi stromov. Práve v tejto linke stojí osmorák. Vidím mu len hlavu, krk a časť lopatky. Ešte raz premýšľam nad jeho parožím a rozhodujem sa, či predsa len nebude dobrý. Ale jeleň sa rozhodol za mňa. Spravil dva kroky a už mi opäť zmizol medzi stromami. Občas ho len zazriem ako sa štverá po kameňoch za dvoma jeleňmi, ktoré sú na horizonte. Vpravo od medzere, do ktorej som už mal namierenú guľovnicu, boli teda ešte dva jelene. Vedel som ale, že budú nasledovať aj oni svojho predchodcu a určite tiež vstúpia do medzere, ktorá mi ako jediná poskytovala priestor na výstrel. Diaľkomerom si meriam, kým mám čas, vzdialenosť, kde sa pred malou chvíľou nachádzal osmorák – 173 metrov. Nie je to ďaleko ale ani blízko. Musím si dať na výstrele záležať, aj keď budem mať možno na to len pár sekúnd. Po chvíli vidím, ako  sa medzi kmeňmi mihá šedo-ryšavé telo ďalšieho jeleňa. Znovu osmorák. Prejde cez linku a nasleduje svojho kamoša. Špicer je ešte stále tam. Flintu mám opretú v pleci a popri puškohľade sledujem termom presvitajúce svietiace telo špicera, ako sa krok po kroku tiež posúva doľava. To už na neho striehnem s okom pri puškohľade a krížom namiereným do linky. Bohužiaľ, špicer síce do linky vošiel, ale bol otočený šikmo odo mňa. Musím čakať na vhodnú príležitosť. Špicer medzi tým v linke stojí s hlavou pri zemi a zbiera pomedzi zamrznuté lístie bukvicu. Prst na spúšti, poistka odistená, snažím sa pomaly a plynulo dýchať, aby som bol pripravený na šancu ak mi ju špicer poskytne. A predsa, jeleň urobí jeden krok, čím sa hlava a krk skrývajú za stromom, no jeho telo ostáva v linke. Stále je mierne šikmo, preto umiestňujem kríž na rebrá a počítam s tým, že výstrel bude cez pravú lopatku. Predsa len sa nachádza 20m pod hrebeňom a ak si nechcem ešte viac komplikovať situáciu, musím sa snažiť, aby mi jeleň neprebehol cez hrebeň. Nádych, plynulý výdych a pri konci výdychu sa kríž ustáľuje v mieste, kde chcem, aby ho zasiahla strela z mojej guľovnice. Staré buky pohltia výstrel ktorý utlmí aj tlmič, trvá to veru hodnú chvíľu, kým sa mi vráti ozvena, ako strela našla svoj cieľ. Ale to ja už vidím ako špicer značí dobrú ranu, podskočí, otáča sa chvalabohu správnym smerom na dolinu a po asi 20 metroch klesá k zemi, pričom svojim telom zlomí tenký suchý buk stojaci pred ním. Mňa sa zmocňuje triaška, ako keby sa mi podarilo uloviť svojho prvého jeleňa. Predsa len viac ako 30 minút napínavého lovu vo mne nahromadilo adrenalín, ktorý sa teraz uvoľňuje spolu so šťastnými emóciami. Cez puškohľad jasne vidím šedivé brucho jeleňa, ktorý leží na boku a nejaví už známky života. Nečakám ani povinných päť minút a približujem sa k nemu. Čo približujem, utekám. Aj keď už mám nalovených niekoľko desiatok jeleňov, nepamätám si, že by som ku niektorému z nich utekal. Tu predo mnou ležal úlovok jeleňa špicera s úplne obyčajnou trofejou, ktorej by väčšina dnešných poľovníkov nevenovala ani len pohľad, no pre mňa mal tento úlovok cenu zlata. Krásne ráno v mojej milovanej lokalite zavŕšené úspešným lovom po náročnom, viac ako polhodiny trvajúcom približovaní sa k zveri na dostrel, bolo na konci.

Dnes to bol lov, keď bolo potrebné v sebe potlačiť ako bolesť, tak aj chlad a ostať trpezlivý až do konca, na ktorý budem veru dlho spomínať a bude mi ho pripomínať tenké a krivé parožie jeleňa špicera. Po tom, čo som vzdal jeleňovi úctu posledným hryzom, v mysli som sa mu prihovoril a ospravedlnil – tak, ako to mám zaužívané a urobil zopár fotiek, som sa už samozrejme v topánkach a nohami v teple vrátil späť ku svojmu brlohu. Nalial som si čaju, odpálil fajku a v predstavách sa vracal späť ku okamihom lovu, ktoré som dnes ráno mohol zažiť.

Ďakujem Diana a Sv. Hubert.

Lovu Zdar