Tak, ako každý rok, som aj tento krát s prichádzajúcou jeseňou dostal takzvanú jeleniu horúčku. Aj keď sa takmer počas celého roku v našom revíri zdržiavajú jelene, vždy začiatkom septembra zmiznú na svoje známe rujoviská a zostanú len mladé jelene 1. vt.

Tento rok bol však iný.  Niekoľko, aj starších jeleňov, predsa len u nás zostalo. Už len počuť v našom revíri ručať jeleňa bol pre mňa zážitok, o ktorom som sníval ako chlapec. Predstava ako si ulovím jeleňa počas ruje v našom revíri bola silná a preto som si ku koncu septembra vybral 3 dni dovolenky.  Počas piatich dní som strávil každé ráno aj večer v revíri. Vynaložené úsilie síce neprinieslo vytúžený úlovok jeleňa, no aj napriek tomu som zažil krásne chvíle v hrebeňoch a rúbaniach nášho revíru.  Prvý krát sa mi u nás podarilo na vzdialenosť ani nie 20 metrov privábiť jeleňa. Síce to nebol jeleň ktorého som naháňal, bol to mladý, asi 5 ročný  osmorák, ale aj tak mi to ráno ostane dlho v pamäti.

Ruja skončila ale moja jeleniarska horúčka pretrvávala naďalej. Vedel som, že sa časom povracajú aj silné jelene, ktoré som stretával počas leta. Teda, ak mali samozrejme šťastie počas ruje a vyhli sa iným, mne podobným lovcom.

Moje trápenie so skorým ranným vstávaním každý víkend teda pokračovalo.

Október bol tento rok veru krásny. Ranné prízemné mrazíky, inverzia na doline v dedine a rôznofarebné obrazy, ktoré vytvárali listy stromov, dodávali jesennej poľovačke v horách svoje osobité čaro. Aj keď som sa po rannom love vracal domov bez úlovku, bol som nadmieru spokojný, že som vymenil spánok a komfort v teplej posteli za možnosť prebúdzať sa  do nového dňa v krásnej jesennej atmosfére lesa a vychutnať si tu čerstvo uvarenú kávu. Mal som možnosť uloviť počas októbra niekoľko jeleňov. No buď to boli mladé chovné jelienky, alebo naopak, trofejovo slabé mladé jelene a pri predstave koľko roboty by ma čakalo s transportom jeleňa z týchto vzdialených miest, ma rýchlo prešla chuť ku výstrelu.

Ale…ako hovorievame, asi som urazil Dianu. Na začiatku novembra, keď nám už aj plán lovu stál a nedarilo sa ani iným členom pri love, som síce strieľal na asi 4 ročného jeleňa, no minul som ho. Po overení, či je na chybe zbraň alebo ja, som sa uistil, že flintička ide ako má, len mne treba do rúk nasrať a za týždeň ma k vode nepustiť. Jediné čo ma utešovalo bolo to, že som jeleňa minul a chudák niekde nezhynie v bolestiach alebo nebude zbytočne pre vlkov ľahkou korisťou.

A od tohto momentu, akoby uťalo a nie a nie sa s jeleňmi stretnúť. Určite k tomu prispeli aj stále a všade prítomné vlky. November prešiel, pomaly sa aj december chýlil ku svojmu koncu no jeleňov v revíri stále pobiedne. A aj tých pár, ktorých predsa len bolo podľa stôp u nás poznať, sa nikdy nezdržali na jednom mieste, vždy menili svoje prechody a vždy schádzali z hrebeňov a mladín až neskoro za tmy.  Suché zamrznuté listy vytvárali hlučný koberec pri každom kroku, takže lov posliedkou bol takmer nemožný počas celého decembra. A aj tá trocha sniežiku, ktorá na čas zakryla lesnú krajinu, hneď zmrzla a vytvorila škrupinu, ktorá prezrádzala každého tvora, ktorý sa v lese pohyboval. Lov bol teda obtiažny a neostávalo nič iné len vytrvať v ranných poľovačkách, ešte za tmy si to vyšliapať do hrebeňa a dúfať, že práve v tých miestach sa rozhodnú jelene stráviť denný odpočinok. No ani táto taktika sa nedarila a okrem pár sŕn som v decembri nestretol ani srsť.

Ale prišli dlhotrvajúce mrazy a jelene konečne začali navštevovať isté lokality pravidelnejšie. Problém bol, že večer schádzali vždy neskoro za tmy a rovnako ráno sa ešte po tme ťahali späť do hôr. A aby to nebolo až tak jednoduché, nikdy do poľa neprišli a zas ráno neodišli tým istým piršom. Bola to teda výzva.

Po vianočných sviatkoch, keď sme sa vrátili od svokrovcov, idem neskoro večer skontrolovať termovíziou, či sú už jelene na svojom mieste. Bolo 22:00 keď som sa pešo prešiel za dedinu, aby som cez dolinu videl, že jelene v tomto čase ešte len prichádzali do poľa. Premýšľam, prišli neskoro a aj keď majú do rána kopec času, možno sa zajtra predsa len zdržia. Večer v posteli premýšľam nad rannou taktikou.

Ráno 28. 12., skorej ako zvyčajne, vyrážam z domu ale auto nechávam hneď za dedinou a ďalej pokračujem pešo. Prichádzam na vŕšok a sledujem cez dolinu v termovízií ešte kľudne zapasené jelene. Ako hovorí jeden starší poľovník a kamarát ,,To, že vidíš zver v terme, neznamená ešte, že ju dokážeš aj uloviť“. Čistá pravda. To, že vidím jelene na pol kilometra, ešte nič neznamená. Môže ma zradiť vietor, suchá haluz ktorú v tme neuvidím, alebo zamrznutá tráva, ktorá mi pri každom kroku vŕzga pod nohami.

Využívam ešte čas a premýšľam, kam sa teda posuniem a kadiaľ by mohli dnešné ráno jelene zaťahovať. Do svitania je ešte niečo vyše hodiny keď to vyzerá, že sa budú ťahať spodným piršom, posúvam sa teda aj ja na dolinu. Prechádzam popri potoku do miest, kde budem čakať na parohaté potvory. No medzi časom si to asi rozmysleli a vrátili sa hlbšie do poľa, kde sa ťahajú na opačnú stranu. „Tak teda pôjdete horným piršom“, hútam si. Mám zmiešané pocity. Síce som rád, že sa predsa len ešte zdržia a bude už dostatok svetla pre prípadné úspešné posúdenie, no jelene idú odo mňa a bude náročné im včas nadísť tak, aby som ich ešte skôr, ako budem mať priestor pre výstrel, nevyplašil. Musím sa rýchlo rozhodnúť. Čochvíľa začne svitať a to už jelene budú chcieť byť z poľa preč. Pridám teda do kroku a po asfaltke sa presúvam  asi 700m na druhú stranu poľa. Cely čas mám jelene vpravo pod sebou ani nie 100m. Jasne počujem ako sa tie mladšie pretláčajú parohami. Našťastie je medzi nami pás stromov, ktorý ma kryje. Musím ale kráčať opatrne po vonkajšom kraji podrážok a moja chôdza skorej pripomína chôdzu primáta, ako človeka vzpriameného. Ale inak to nejde a predsa len silný mráz spôsobuje, že podrážka kanád na tvrdom betóne klepká ako dámske podpätky. Dostávam sa ku koncu asfaltky práve včas. Tri jelene sledujem už vo vysokej tráve na ľavej strane.  Pri slabom rannom svetle rozoznávam len zaťažko ich siluety. Našťastie, ostatné jelene sú ešte vpravo odo mňa. Nevidím ich, len občas počujem typické „méknutie“, aké robia jelene v čriede. Sústredene, s flintou pripravenou v palici, sledujem jediný priestor, kde sa mi dá bezpečne vystreliť. Ešte je pomerne šero, keď vidím siluetu veľkého jeleňa, ako vošiel na lúku. Nasleduje rýchly pohľad do puškohľadu. Ranný mráz mi je v tejto chvíli veľkým pomocníkom. Námrazou vytvoril na pokosenej lúke biely podklad. Keď jeleň skloní hlavu, aby si odtrhol ešte zelenú trávu, dokážem vďaka námraze, ktorá vytvára jasný kontrast, rozoznať dlhé parožie, no nevidím na ich konci veľa hmoty. Nemám čas na dlhé premýšľanie. Silná postava a hrubý krk, dlhé parožie bez hmoty na konci. Keď sa jeleň zastavuje pred vysokou trávou a hlavu mu už zakrýva šípový ker, umiestňujem červenú bodku za lopatku. Ozvena dunivého nárazu strely do mohutného tela jeleňa ma ukľudňuje, aj keď v tom momente mi mizne vo vysokej suchej tráve. S prebitou flintou namierenou do miest, kde jeleň po výstrele odskočil, dávam ku očiam termovíziu. Jeleň stojí a ja vďaka týmto výdobytkom novej doby, ale nenahraditeľnej pomôcke v rukách rozumného poľovníka, jasne vidím, ako sa jeleň kýve zo strany na stranu, spraví tri tackavé kroky vzad a následne padá k zemi. Až v tomto momente, keď starý jeleň vydýchol naposledy, sa ostatné jelene rýchlym krokom presúvajú do najbližšieho krytu lesa. Po niekoľkých minútach čakania a prehrávania si v mysli  celého okamihu  z lovu  znovu a znovu, sa rozhodnem priblížiť ku svojmu úlovku. Ako prvé vidím trčať pomedzi suché bodliaky mohutný dlhý kmeň ukončený veľkou vidlou. Srdce sa mi rozbúcha ešte viac.  Keď konečne stojím nad mojim úlovkom, cítim veľkú radosť, no zároveň aj smútok, že som pripravil o život takéto krásne a mohutné zviera. Odkladám flintu bokom, skladám z hlavy čiapku, pohladím jeleňa po hlave medzi parožím, a tak, ako každému svojmu úlovku, aj jemu sa ospravedlním za to,  že som mu zobral život a poďakujem za to, že som vďaka nemu mohol zažiť nezabudnuteľný lov. Z batohu vytiahnem termosku s čajom, do dýmky si natlačím tabak, a pri odraze prvých lúčov slnka, ktoré sa mi do tváre odrážajú od jemných kryštálikov námrazy zo stromov, si vychutnávam túto chvíľu. Práve pre tieto okamihy som posledné 4 mesiace obetoval spánok, pohodlie a čas. Ešteže mám tolerantnú manželku, ktorá má pre mňa a moju závislosť pochopenie. Práve jej volám ako prvej. Informujem ju, aby sa obliekla, že idem po ňu. Po polhodine som späť pri jeleňovi aj so ženou od ktorej prijímam zálomok so slovami ,,Lovu Zdar a dúfam že už budeš kľudnejší“.

Lovu Zdar !